História obce

Územie zemplínsko-užskej nížiny malo v 8.-10. storočí silné slovanské osídlenie. Slovanské sídliská a pohrebiská sa koncentrovanejšie vyskytovali v oblasti Kráľovského Chlmca, Vranova a južne od Vihorlatu. Kontinuita tohto pôvodného obyvateľstva sa zachovala v strednom Zemplíne a na území Užhorodskej stolice až dodnes, čo súvisí s tým, že táto oblasť bola zaujatá Maďarmi až v tretej etape obsadzovania zemplínsko-užskej nížiny uhorským štátom.

I. etapa

Koncom 9.storočia prešli Maďari Vereckým priesmykom z Haliče cez Mukačevo k hornej Tise. V 10. storočí obsadili na území neskoršej Zemplínskej stolice oblasť južne od rieky Latorica so slovanským hradiskom Zemplín a kráľovochlmeckou oblasťou. Severne od Latorice už neprenikli. Táto situácia zostávala aj pri počiatkoch formovania uhorského štátu a za Štefana I. (9971038).

II. etapa

Za kráľa Abu Samuela (1041-1044) po veľkých porážkach Maďarov na území Dolného Rakúska ( 1043-1044) venovali Maďari väčšie úsilie svojmu prenikaniu na sever v povodí rieky Tisa. Pohraničné obranné záseky (indagines) a stráže boli približne na línii Lastomír - Laškovce - Sečovce - Slanský priesmyk.

III. etapa.

Druhý raz sa posunuli obranné hranice uhorského štátu na rozhraní 1 l. a 12. storočia. Hranice tvorila línia južné úpätie Vihorlatu - Strážske - Vranov a po starej ceste údolím Tople prenikli uhorské vojská až k Hanušovciam n/T a ďalej na Prešov. V opisovanej oblasti hranice prechádzali pravdepodobne v oblasti Kučína . Hranica tu bola ešte pomeme dlho, ďalej sa posunula až koncom 13. storočia, keďže ešte roku 1270 sa spomína, že Cičava (neskôr tu postavili hrad) leží in confinio Poloniae (na hranici s Poľskom). V tomto roku daroval kráľ Štefan V. (1270-1272) magistrovi Reynoldovi, ktorý je považovaný za predka rodiny Rozgonyiovcov, rozsiahle majetky v Abovskej, Sabolčskej a Zemplínskej stolici, medzi nimi i zem Čičavu (terra Chychva), ktoré predtým patrili kniežaťu Rastislavovi. Čičava je ešte r. 1309 terra (zem), hrad postavili medzi rokmi 1309 - 1316, kedy sa aj prvýkrát spomína. Územie terajšieho Nižného Hrabovca sa prvý raz spomína na listine z 27. decembra 1254 vydanej Belom IV. Kráľ dal Gregorovi, synovi Natu, na výmenu za spustošený majetok hradu Thubul (kedysi sa nachádzal na území dnešných Kapušian pri Prešove) v Šarišskej stolici zeme Lesné (Lezna) a Pusté Čemerné (Chemerna) v Zemplínskej stolici, na ktorých kedysi bývali Mycuta a Naualyad, ale teraz boli prázdne a bez obyvateľstva. Pri opise hraníc sa spomína aj les Garboncha (starší autori čítajú Gozbontha alebo Gorboucha). Drvhýkrát sa toto územie spomína r. 1357. Jagerská kapitula zapisuje hranice, vytýčené r. 1335, pri delení lesnianskočemernianskeho panstva medzi Natových potomkov. Na území južne od Strážskeho pri opise chotárov dedín Stankovce (dnes len dvor Stankovce južne od Vole), Voľa a zaniknutých osád Vagyakoch a Chukahaza sa spomína na území medzi Laborcom a Ondavou veľký les (magna silva) nazývaný Garboucha (či Garboncha alebo Garbarcha) a tiež aj potok Garaboucha (resp. Garaboncha), ktorý sa vlieva zľava do Ondavy. Tieto názvy prešli do maďarčiny ešte s hláskou g, teda ešte pred druhou polovicou 12. storočia, kým názov neskoršej dediny (Nižný Hrabovec), ktorá vznikla na západnom okraji tohto lesa niekedy po r. 1357, prešiel do maďarčiny s hláskou h ako Hrabóc. Vznik obce možne vymedziť rokmi 1357 (1360) - 1376, hoci sa domnievame, že už existovala v uvedenom r. 1254, kedy sa spomína veľký les (magna silva). Garboucha, ktorý tvoril hranicu darovaného majetku, takže nebol dôvod uvádzať dedinu ležiacu mimo darovaného územia na západnej strane lesa. Našu domnienku potvrdzuje názor prof. PhDr. Ferdinanda Uličného, že lat. termín silva = les, v spojení s miestnym názvom dokazuje existenciu dediny, ku ktorej les patril. To znamená, že obec Nižný Hrabovec je približne taká stará, ako obce (Pusté Čemerné, Lesné, Naciná Ves) ležiace na východnej strane lesa. Mnohí autori odvodzujú názov Hrabovec od stromu hrab. V literatúre sa mená lesa i potoka prekladajú do slovenčiny ako Hrabovec.

Názvy obce v ďalšom období boli tieto:

1413 Haraboch, 1436 Harabovecz, 1447 Harabócz, 1448 Harabocz, 1598 Hrabócz, 1666 Hrabócz, 1733 Hraboc, 1746 Hrabocz, 1749 Hrabocz, 1773 Hrabocz, Hrabócz, Nisny Hrabowecz, 1850 Unter-Hrabócz, 1867 Alsó Hrabócz, Ňižni Hrabovec, 1869 Alsó-Hrabóc, 1873 Alsó Hrabócz, 5.11.1883 Alsó Hrabácz, 1892 Alsó-Hrabócz, 1900 Alsóhrabócz, 22.3.1905 Alsógyertyán, 1910 Alsógyertyán, 1921-30 Nižní Hrabovec, 1950 Nižný Hrabovec.

V listine z 9. apríla 1413, vydanej leleským konventom, sa obec spomína ako Haraboch spolu s dvoma jej obyvateľmi, istým Benediktom a Žigmundom. Majetky tu mal rod Tussai z Tušíc. Ten istý rod Tussai Bod tu bol aj r. 1428. Tussaiovci, Hosszumezeiovci a Harabocziovci mali spoločných predkov z rodu Bod (Bótfi, Bodfi, Both) . R. 1434 sa na spravovaní majetkov v Nižnom Hrabovci spomínajú Csontosovci z Nacinej Vsi a Zbugyaiovci. Pri potvrdzovaní majetkov Čontošovcov z Nacinej Vsi (Csontos de Nathafalva) sa ako zákonitý svedok podľa listiny z 24. augusta 1436, vydanej leleským prepoštom Mikulášom, v ktorej sa cituje listina kráľa Žigmunda zo 17. júla 1436 - uvádza Štefan, syn Botha z Nižného Hrabovca (Stephanus filius Both de Harabovecz), ktorý sa o niečo nižšie, v texte spísanom prepoštom a konventom, píše ako Stephanus Both de Harabocz. V susedstve mal majetky aj Osvald de Harabocz. Ten sa ako jeden z hodnoverných svedkov (Oswaldus de Harabocz) spomína pri úprave majetkových pomerov v Lesnom v listine vydanej v Budíne Jánom Huňadym 19. júna 1448. Rodina Haraboczi vymrela. Išlo o rodinu, ktorá ako jediná mala pôvod a majetky v Nižnom Hrabovci, a užívala predikát de Harabócz. Jedným z posledných mužských potomkov bol Štefan, ktory zomrel bezdetný, pravdepodobne v prvých mesiacoch r. 1588. Okrem Nižného Hrabovca mal majetok v Kladzanoch. Na tieto dediny (mali spolu nie viac ako 32 obyvateľov) si robil nárok Štefan de Báthor. Majetky však nedostal, lebo sa o ne prihlásili zákonití dedičia: vdova Katarína, rodená Haraboczi, po Šimonovi Balpathakym, s defmi Andrejom, Jánom, Annou, Eufrozínou a Dorotou. Z tohto obdobia poznáme aj mená ďalších vlastníkov obce: Žigmund a Ján Kórtvelyesiovci, Albert a Mikuláš Tussaiovci, Štefan Possai z Plechotíc, Štefan Deczy a Katarína, manželka Juraja Possaia, s dcérami Zuzanou a Sofiou. V r. 1598 majetky v obci vlastnili Žigmund Szent-Ivani, Juraj Possai, Andrej Soos, Štefan Possai, Michal Szent-Laszlai, Ján Balpataki, Štefan Bireszi a Gašpar Hraboczi.

Veľkosť Nižného Hrabovca v tom čase možno určiť aj podľa zdanenia sedliakov kráľovi od port. Porta ako daňová jednotka predstavovala celú sedliacku usadlosť, na ktorej v 14.- 15. stor. hospodárila jedna, avšak v 16. stor. jedna až štyri sedliacke domácnosti. Za osadu, resp. malú dedinu sa považovali sídliská, v ktorých bolo do 10 domov, pričom stredne veľké dediny mali 11-30 domov a veľké vyše 30 domov. Portálne súpisy z r. 1567, 1576, 1578, 1582, 1590, 1609 zaznamenávajú 2 1/2, 2 1/2, l, 1 1/2, 1/2 a 1 portu. Počty domov v r. 1601 a 1602 boli 8 a 9. Tieto súpisy najlepšie ilustrujú hospodársku situáciu Nižného Hrabovca.

V r. 1630 obec vlastní rodina Čontošova, r. 1663 obyvateľov zdecimoval mor. Po krátkom čase sa opäť zaľudnila. Z ďalších majiteľov obce sa spomínajú: Perényi, Bessenyey, Vass, Ujfalussy, Malonyay, Mauks, Horváth, Kossuth, Szirmay, Nikléczy, Benitzky a Kriváczy. Manželskými zväzkami a ďalšími venami prechádzali majetky z rúk do rúk spomínaných šľachtických rodov. Najväčšie majetkové podiely v Nižnom Hrabovci mali Malonyayovci a ich dedičia až do uskutočnenia pozemkovej reformy. Po nich nasledovali Mauksovci, ktorí jediní zostali v obci až do vymretia rodu.